Najčastejšie očné ochorenia u mladých psov

Najčastejšie očné ochorenia u mladých psov

Úvod

Dedičné očné ochorenia u mladých psov predstavujú veľmi významnú skupinu ochorení najmä z dôvodu závažných porúch zraku vedúcim v mnohých prípadoch k úplnej slepote. Okrem zdravotných problémov je potrebné brať do úvahy aj problém etický a v neposlednom rade aj ekonomický.  Včasná diagnostika týchto ochorení, či už genetickým testovaním alebo klinickým vyšetrením napomáha redukovať postihnuté jedince alebo nosičov genetických mutácií, čo má bezprostredný vplyv na ozdravenie chovov u plemien s genetickou predispozíciou na dané ochorenie. V článku poskytujeme prehľad o najčastejších genetických očných ochoreniach vyskytujúcich sa u mladých psov.

K dedičným očným ochoreniam u mladých psov zaraďujeme:

  1. Primárny glaukóm (goniodysgenézia)
  2. Perzistentný primárny hyperplastický vitreus (PHPV)
  3. Dysplázia sietnice (RD)
  4. Anomália očí u plemena kólia (CEA)
  5. Dedičná forma katarakty
  6. Primárna luxácia šošovky
  7. Progresívnej atrofie sietnice (PRA) a iné generalizované formy retinopatií

Primárny glaukóm (goniodysgenézia)

Pre definíciu glaukómu sa v odbornej literatúre používa niekoľko popisov, avšak vo všeobecnosti sa vždy jedná o permanentné patologické zvýšenie vnútroočného tlaku vedúce k devastačným zmenám v oblasti sietnice. Fyziologická hodnota vnútroočného tlaku sa pohybuje v rozmedzí 14 – 22 mm/Hg (s miernymi odchýlkami v závislosti od použitého prístroja). Okrem zvýšeného vnútroočného tlaku dochádza pri glaukóme aj k iným závažným poškodenima očných štruktúr a to najmä disku očného nervu (prelaminárna časť), ktorej dôsledkom je úplná slepota. Tento problém v akútnom štádiu je potrebné urýchlene riešiť podľa protokolu akútneho oftalmologického pacienta. Primárny glaukóm je výsledkom vrodeného defektu v odtoku komorovej vody, ktorý môže byť dedičný – jeho dedičnosť je potvrdená genetickými testami, alebo je suspektne dedičný – momentálne prebieha genetický výskum. Do prvej kategórie výskytu primárneho glaukómu patria plemená: basset, japonský šiba – inu, retríver, sibírsky hasky, americký a anglický kokeršpaniel, welšský špringer španiel, španielský vodný pes. Suspektne dedičná goniodysgenéza bola zaznamenaná u plemena teriér – dandie dinmont, doga, maďarská vižla, zlatý retríver a welšský teriér.12

Pri výskyte primárneho glaukómu je potrebné gonioskopické vyšetrenie iridokorneálneho uhla. Na základe vyšetrenia primárny glaukóm klasifikujeme do dvoch skupín a to s otvoreným alebo uzatvoreným uhlom.

Vzhľadom na to, že plemená s predispozíciou goniodysgenézie trpia bolesťami s postupnou stratou zraku, je potrebná radikálne eliminovať postihnutých jedincov z plemenitby.

Glaukóm s otvoreným uhlom je typickým ochorením vyskytujúcim sa u plemena bígel. Toto dedičné očné ochorenie je podobné ako u ľudí a je charakterizované na začiatku zvýšeným vnútroočným tlakom, pričom so stúpajúcim vekom narastá aj počet sekundárnych komplikácií, ku ktorým patrí subluxácia/luxácia šošovky, katarakta, atrofia disku očného nervu. Ochorenie je možné testovať (firma OptiGen), kde sa testujú možný prenášači s 1 alebo 2 kópiami mutácie ADAMTS10 génu, ktorý spôsobuje primárny glaukóm s otvoreným uhlom. Bolo zistené, že približne 1% populácie bíglov je nosičom tejto mutácie. Do dnešného obdobia bolo diagnostikovaných mnoho foriem glaukómu u rôznych plemien psov, avšak mutácia ADAMTS10 bola identifikovaná len u plemena bígel. Podobne, ako pri mnohých dedičných očných ochoreniach primárny glaukóm s tvoreným uhlom má model jednoduchej autozomálne recesívnej dedičnosti. U prenášačov sa symptómy ochorenia neprejavujú. V plemenitbe je podstatné, aby nedošlo ku kríženiu dvoch psov, ktoré prenášajú jednu alebo dve kópie danej mutácie.

Perzistentný hyperplastický primárny vitreus (PHPV)

Šošovka je počas embryonálneho vývoja vyživovaná hyaloidnou artériou a tunica vasculosa lentis. K regresii vaskulárneho zásobovania dochádza približne v 45. dni intrauterínneho  vývoja plodu a definitívne je ukončené dva až štyri týždne po narodení. Perzistencia týchto ciev a proliferácia mesodermálnych častí z oblasti tunica vasculosa lentis posterioris je hlavnou príčinou lézie a výskytu fibrovaskulárnach plakov v oblasti zadného puzdra šošovky. Tieto plaky sú viditeľné ako bielo – žlté nepriehľadné bodky, prípadne ložiská s pigmentom lokalizované na zadnom puzdre šošovky. Cievy môžu byť viditeľné medzi plakmi a tiež aj na periférii. Ďalším  typickým klinickým obrazom pri výskyte PHPV sú perzistujúce kapsulopupilárne cievy (iridohyaloidné cievy), kolobóm v oblasti šošovky, zadný lentikonus, sekundárna katarakta, perzistencia hyaloidnej artérie a „Bergmaisterova papila“ (v oblasti disku opického nervu pozostatky gliálych zväzkov hyaloidných ciev). Na základe genetické výskumu sa zistilo, že s najväčšou pravdepodobnosťou  pri PHPV sa jedná o autozomálny nepravidelný dominantný gén s variabilnou expesiou. Plemená, ktoré majú predispozíciu k tomuto ochoreniu sú doberman, stafordšírsky bull teriér a fínsky lapphund.27,29

Dysplázia sietnice (RD)

Termín dysplázia sietnice zahrňuje množstvo vrodených porúch, ktorých výsledkom je patologická proliferácia a atypická diferenciácia sietnice v období embryonálneho vývoja. Okrem iného je nutné pripomenúť, že na geneticky podmienenú dedičnú dypláziu sietnice má vplyv aj množstvo exogénnych faktorov v priebehu jej vývoja (ako napríklad infekcie a herpesvírusové ochorenia), ktoré sú príčinou získanej, nie dedičnej formy dysplázie sietnice. Porucha vo vývoji sietnice má za následok výskyt množstva klinických, ako aj histologických odlišností a defektov ako napríklad záhyby sietnice, hrebeňovité deformácia, prípadne deformácia v tvare roziet, ktoré sú príčinou parciálneho odlúčenia sietnice v mieste defektu. Pri úplnej degenerácii sietnice najčastejšie dochádza ku kompletnej ablácii – odlúčeniu sietnice. Dysplázia sietnice sa klasifikuje ako (multi)fokálna, geografická a úplná. Totálna dysplázia sietnice sa vyskytuje u plemena bedlington teriér a sealyhamský teriér. Multifokálna dysplázia sietnice postihuje plemená kavalier king charles španiel, maďarský puli, zlatý retríver, rotvajler, americký a anglická koker španiel a anglický špringer španiel. Obe – totálna ako aj multifokálne dysplázia sietnice sa vyskytujú u plemena labrador retríver. K plemenám, ktoré sú podozrivé z dedičnosti a u ktorých momentálne prebieha genetický výskum ohľadom multifokálne dysplázie sietnice patria bígel, kólia, fínsky lapphund, nemecký ovčiak, nemecký špic, veľký bradáč, nórsky elkhound a španielsky (field a sussex). 19,25

Genetické testy pri výskyte dysplázie sietnice sa vykonávajú u plemena labrador retríver a samojed; u oboch plemien sa vyskytuje kombinované ochorenie s postihnutím kostrového systému, ktoré sa komplexne nazýva okulo skeletálna dysplázia (OSD). U nosičov OSD sa na sietnici vyskytujú záhyby a pokiaľ dôjde ku kríženiu dvoch nosičov, štvrtina potomstva má problémy s pohybovým aparátom a je slepá. Ochorenie sa dedí jednoduchým modelom a distribúcia medzi pohlavím nie je rozdielna, čo indikuje na jednoduchý – autozomálny spôsob genetickej dedičnosti. Ak sa pri oftalmologickom vyšetrení u plemena labrador retríver alebo samojed zistí výskyt dysplázie sietnice, títo psy nie sú odporúčaní k plemenitbe. V takýchto prípadoch DNA test stanoví, či dysplázia sietnice (záhyby na sietnici) súvisí s mutáciou RD/OSD. Negatívny výsledok OSD poukazuje, že záhyby sietnice nie sú zapríčinené OSD mutáciou a fokálna dysplázia sietnice nie je zapríčinená RD/OSD mutáciou. V takýchto prípadoch je vyšetrený pes označený ako prostý (bez výskytu) dedičného očného ochorenia.2,11,18

Anomália očí u plemena kólia (CEA/CH)

Anomália očí u plemena kólia je celosvetovo rozšírená, s identickými oftalmoskopickými zmenami, postihujúca nielen kólie, ale aj plemená im príbuzné. Typická lézia je charakterizovaná chorioretinálnou hypopláziou (CH) v laterálnej alebo dorzolaterálnej oblasti očného pozadia v blízkosti disku očného nervu. Táto anomália sa dá veľmi ľahko identifikovať už u mladých zvierat, najideálnejšie vo veku 5. – 6. týždňov. Lézia sa prejavuje ako svetlý „fľak“ so zníženou pigmentáciou. Cievy choroidey v postihnutej oblasti sú taktiež deformované – tvarovo, veľkostne ako aj počtom a usporiadaním (dispozične). Pri chorioretinálnej hypoplázii sa môže vyskytnúť aj papilárny alebo peripapilárny kolobóm. Odlúčenie sietnice a vnútroočné krvácanie je veľmi zriedkavé, preto u postihnutých jedincov sa nevyskytujú problémy so zrakom. Chorioretinálna hypoplázia je z hľadiska dedičnosti jednoduchá – autozomálne recesívna, avšak kolobóm sa v tomto prípade nejaví ako dedičné ochorenie. Plemená podliehajúce vyšetreniu sú kólie (dlhosrstá a krátkosrstá), border kólie a šetlandské ovčiarske psi. U kólií, ktorým bola vo veku 4 – 8 týždňov diagnostikovaná mierna forma chorioretinálnej hypoplázie, je potrebné vo veku 3 mesiacov opätovne skontrolovať pozadie, pretože viac ako polovica „postihnutých“ jedincov nevykazuje vo vyššom veku žiadne klinicko – patologické zmeny. Tento termín sa označuje ako „go normal“ a vzťahuje sa na jedincov, u ktorých v postnatálnom vývoji došlo k prekrytiu chorioretinálnej hypoplázii, takže v dospelosti je pozadie normálneho vzhľadu.

CEA sa je geneticky vyšetrovaná u plemien austrálsky ovčiarsky pes (malý a trpasličí), bradatá kólia, border kólie, boykin španiel, miniatúrny americký ovčiarsky pes, lancashire heeler, nova scotia duck tolling retríver, krátkosrstá kólia, shetlandský ovčiarsky pes, silken winhound, dlhosrstá kólia a whippet. Vo vzťahu k závažnosti ochorenia je potrebné uviesť, že ťažká forma ochorenia postihuje až 25 % postihnutých psov CAE/CH a jej dôsledkom sú vážne poruchy videnia alebo aj slepota. Kolobóm pri ťažkej forme CAE/CH vedie k sekundárnym komplikáciám ako čiastočnému alebo úplnému odlúčeniu sietnice, vytváraniu nových ciev alebo abnormálnych ciev, čo má za následok krvácanie z oblasti sietnice. Tento stav je zo štatistického hľadiska pozorovaný u 5 – 10 % postihnutých psov vo veku 2 rokov a vyskytuje sa uni/bilaterálne.

Pre chovateľa ale aj veterinárneho lekára je dôležitá informácia, že CEA/CH nemá progresívny charakter v pravom zmysle slova. Základnou črtou choroidálnej hypoplázie a kolobomu je, že sú vrodené – to znamená, že abnormalita sa vyvinie v čase embryonálneho vývoja očného bulbu. Tento nález je stacionárny aj pri úplnom ukončení vývinu oka vo veku 8 – 12 týždňov. Odlúčenie sietnice a anomálie v tvare ciev môžu byť vrodené, alebo sa vyvíjajú neskôr vo všeobecnosti len u očí s prítomnosťou kolobomu. Na základe výskumov Fred Hutchinson Cancer Research Center bolo dokázané, že obe formy CEA/CH mierna aj ťažká vznikajú následkom rovnakej genetickej mutácie u všetkých spomínaných plemien psov vyššie uvedených. Postihnutý gén je lokalizovaný na chromozóme číslo 37 a mutácia, ktorá je recesívna a spôsobuje ochorenie bola taktiež identifikovaná. To v praxi znamená, že obaja rodičia postihnutého jedinca musia mať aspoň jednu kópiu mutácie a obaja rodičia odovzdali túto kópiu svojmu potomstvu. Postihnutý jedinec je potom recesívny homozygot, to znamená, že obe kópie génov sú mutované. Všetci psy, ktorí sú recesívnymi homozygotmi budú vykazovať minimálne miernu formu ochorenia. Všetci psy, bez ohľadu na stupeň postihnutia sú homozygotmi pre daný mutovaný gén. 14,23,27,29

Dedičná forma katarakty

Katarakta je definovaná ako akákoľvek nepriehľadnosť šošovky a jej obalov. Vo všeobecnosti k vzniku katarakty dochádza z dôvodov vrodených porúch (inzulty v maternici), traumy (tupé alebo penetrujúce poranenia oka), metabolických ochorení (najčastejšie diabetes mellitus), pri toxémiách (lieky), nutričné poruchy alebo následkom komplikácií pri iných primárnych očných ochoreniach. Veľké množstvo plemien psov je postihnutých dedičnou formou katarakty, avšak s rôznou lokalizáciou, vekom výskytu a progresiou. Vrodená dedičná forma katarakty je definitívne popísaná u plemena malý bradáč; v štádiu výskumu je jej výskyt u plemien retríver, anglický ovčiarsky pes a westhighlandský biely teriér. Dedičná katarakta, ktorá však nie je vrodená postihuje omnoho viac plemien a patrí k nim napríklad aljašský malamut, austrálsky ovčiarsky pes, bostonský teriér, kavalier king charles španiel, nemecký ovčiak, veľký bradáč, írsky seter, leonberger, pudel, retríver, bišon, tibetský teriér a iné plemená psov. Forma dedičnosti je u horeuvedených plemien autozomálne recesívna, pričom u nemeckého ovčiaka má neúplnú dominanciu. Ak berieme do úvahy vzťah k veku, v ktorom sa katarakta vyskytuje, tak napríklad u plemena bostonský teriér, nemecký ovčiak, malý bradáč, nórsky buhund, welch špringer španiel a westhighlandský biely teriér je toto ochorenie možné diagnostikovať ako vrodené. U ostatných plemien je vek výskytu medzi 6 – 12 mesiacom, len u plemena bišónik sa príznaky ochorenia prejavia až vo veku od dvoch do ôsmich rokov. 3,5,10

Z hľadiska genetického testovania dedičnej formy katarakty bolo dokázané, že mutácia v géne HSF4 je príčinou katarakty u plemien austrálsky ovčiak, bostonský teriér, francúzsky buldoček a stafordšírsky bullteriér. Jedna z mutácií HSF 4 spôsobuje bilaterálnu kataraktu u bullteriéra, stafordšírskeho teriéra a francúzskeho buldočka. Aj keď u týchto plemien je možné kataraktu diagnostikovať už vo veku 8 – 12 týždňov, nejedná sa o vrodenú kataraktu. U ostatných plemien postihnutých danou mutáciou dochádza k výskytu katarakty vo veku 9 – 15 mesiacov, s postupnou progresiou až do veku 2 – 4 rokov veku psa. Pokiaľ sa katarakta v tomto veku operačne nelieči, psy ostávajú slepé. Mutácia HSF4 je recesívna, čo znamená, že postihnutý pes musí mať obe kópie mutácií od oboch rodičov, aby sa u neho prejavili klinické príznaky. Mierne odlišná mutácia rovnakého génu bola objavená aj u plemena austrálsky ovčiarsky pes, vo forme obojstrannej zadnej polárnej subkapsulárnej katarakty. Táto forma katarakty má pomerne variabilný vek výskytu a dedičnosť a u tohto plemena sa prejavuje ako ko – dominantná alebo dominantná mutácia, čo v praxi znamená, že u postihnutého jedinca je potrebná len jedna mutovaná kópia na zvýšené riziko výskytu katarakty. 15,22,24

Primárna luxácia šošovky

Primárna luxácia šošovky je zapríčinená vrodeným defektom zonulárnych vlákien, ktoré spôsobujú parciálnu alebo kompletnú dislokáciu šošovky vo veku štyroch rokov. Klinické príznaky sa zvyčajne nepozorujú pred tretím rokom alebo u jedincov starších, ako sedem rokov. Toto ochorenie je najčastejšou príčinou výskytu sekundárneho glaukómu a z tohto hľadiska je ho potrebné diagnostikovať zavčasu – skôr ako dôjde k oslepnutiu. Primárna luxácia šošovky je najčastejšie identifikovaná u terierovitých plemien psov. Ochorenie sa vyskytuje bilaterálne, avšak s rôznym nástupom. Klinicky diagnostikovateľný nález primárnej luxácie šošovky je v časovom rozmedzí niekoľkých týždňov alebo aj mesiacov na jednom, potom na druhom oku. Je potrebné vedieť, že luxácia šošovky je častá aj ako sekundárna komplikácia pri výskyte primárneho glaukómu. Pokiaľ sa šošovka pri luxácii premiestni smerom dopredu, sekundárny glaukóm sa vyvinie pomerne rýchlo a v takýchto prípadoch je evidentný blefarospazmus, bolestivosť, fotofóbia, zvýšené slzenie, zvýšený vnútroočný tlak. Pupily sú v mydriáze, bez reakcie na dopadajúce svetlo a cievy spojovky a skléry sú intenzívne nastrieknuté. Pri zadnej luxácii šošovky je výskyt sekundárneho glaukómu menej častý, avšak nie je vylúčený pohyb šošovky smerom do prednej očnej komory. Vo všeobecnosti primárna luxácia šošovky je dedičným problémom, ktorý môže viesť k vzniku glaukómu s perzistentnou bolestivosťou. Jedinou možnou terapiou je urýchlené odstránenie luxovanej šošovky. Jedince, postihnuté týmto ochorením by nemali byť použité v plemenitbe a patrí k nim napríklad border kólia, bull teriér, fox teriér, parson teriér, tibetský teriér, a i. 4,24,31

Progresívnej atrofie sietnice (PRA)

Progresívnej atrofie sietnice je termín, ktorý v sebe zahŕňa množstvo typov dedičného ochorenia sietnice, postihujúcich pomerne veľký počet plemien. Prvýkrát bola degenerácia sietnice popísaná Magnusonom v roku 1911 u plemena gordonský seter. V priebehu mnohých rokov bola na základe klinických príznakov rozdelená na generalizovanú a centrálnu formu degenerácia sietnice.

Pri generalizovanej forme sa v konečnom štádiu ochorenia stretávame s generalizovanou hyperreflexiou sietnice, pri ktorej je postihnutý jedinec slepý. Pri centrálnej forme nachádzame v sietnici multifokálne pigmentové ložiská, ktoré sú v poslednom štádiu vývoja obkolesené hyperreflexnou zónou. S rozvojom diagnostiky na bunkovej úrovni bol termín centrálnej progresívnej atrofie sietnice nahradený pojmom dystrofia pigmentového epitelu sietnice (retinal pigment epithelial dystrophy – RPED), ktorý je oveľa špecifickejší, patrí do skupiny ostatných retinopatií a na rozdiel od GPRA nepostihuje primárne fotoreceptory. V súčasnosti je známych sedem genetických foriem PRA, ktoré spolu postihujú 13 plemien psov.

Napriek rozdielnym zmenám na bunkovej úrovni sú klinické prejavy PRA pomerne rovnaké. PRA je vždy bilaterálna a môže viesť k slepote. Prvým klinickým príznakom ochorenia je strata orientácie za šera (nyctalopia). Pri postihnutí čapíkov je strata zraku evidentná počas dňa (hemeralopia). 6,7

Celú skupinu PRA ochorení rozdeľujeme podľa obdobia výskytu na skorý a neskorý výskyt degenerácie receptorov.

Do skorej formy PRA zaraďujeme:

  1. dyspláziu fotoreceptorov typ 1 – rcd – 1
  2. dyspláziu tyčiniek a čapíkov typ – rcd – 1a
  3. dyspláziu tyčiniek a čapíkov typ 2 – rcd – 2
  4. dysplázia tyčiniek a čapíkov typ 3 – rcd – 3
  5. dystrofiu čapíkov a tyčiniek – cord 1
  6. dyspláziu tyčiniek
  7. včasná degenerácia sietnice 8,28

RCD – 1 dysplázia bola prvýkrát popísaná u plemena írsky seter. Je charakterizovaná chybnou diferenciáciou buniek zodpovedných za videnie v priebehu embryonálneho vývoja, ktorú zapríčinila mutácia v metabolizme cyklického guanozín monofosfátu. Ochorenia sa prejavuje nočnou slepotou vo veku 6 – 8 týždňov. Denné videnie sa stratí do jedného roka. Prvé klinické zmeny je možné diagnostikovať vo veku 3 – 4 mesiacov a generalizované zmeny do jedného roka. Elektroretinografickým vyšetrením sa dajú zmeny identifikovať už pred dozretím sietnice. Okrem írskeho setra sa genetickým testom diagnostikuje aj u plemien írsky červený a biely seter.

Dysplázia tyčiniek a čapíkov typ rcd – 1a sa vyskytuje u plemena sloughi, ktoré je postihnuté autozomálne recesívnou formou tohto ochorenia. Gén zodpovedný za danú mutáciu má označenie PDE6B. Ochorenie má podobné klinické a morfologické príznaky ako u plemena írsky seter.

Dysplázia tyčiniek a čapíkov typ 2 (rcd – 2) bola diagnostikovaná a popísaná u plemena kólia ako recesívne dedičné ochorenie so skorým nástupom klinických príznakov. Ochorenie je podobné s rcd – 1. Klinicky sa prejavuje nočnou slepotou s prevalenciou už v šiestom týždni veku zvieraťa. Videnie sa postupne zhoršuje, pričom úplná slepota nastupuje vo veku jedného až dvoch rokov. Pri elektroretinografickom (ERG) vyšetrení sa zisťujú abnormality na zázname už v 16 dni života (abnormality v odpovedi tyčiniek na stimuláciu).

Dysplázia tyčiniek a čapíkov typ 3 (rcd – 3). Progresívna atrofia sietnice bola prvotne popísaná u plemena welsch corgi (Cardigan) na začiatku sedemdesiatich rokov minulého storočia. U tohto plemena sa jedná o mutáciu jedného páru kódonu 616 z oblasti PDE6A. Táto mutácia spôsobila skrátenie prepisu proteínu na 218 aminokyselín, čoho výsledkom bol chýbajúci cysteínový c-terminál, ktorý nesie zodpovednosť za vytváranie membrán. V konečnom dôsledku táto mutácia zabraňuje normálnemu vývoju tyčiniek, ktoré rýchlo odumierajú. Čapíky sú postihnuté len čiastočne. 16

Ďalším typom PRA je dystrofia čapíkov a tyčiniek, označovaná ako cord 1 (cone – rod dystrophy 1PRA; cord 1 – PRA). Toto ochorenie tvorí heterogénna skupina degeneratívnych ochorení sietnice, charakteristickým súčasným postihnutím čapíkov aj tyčiniek. Aj keď ochorenie bolo popísané primárne u plemena pittbull teriéra, vyskytuje sa aj u dlhosrstého malého jazvečíka. Typickým klinickým príznakom je dilatácia pupíl už vo veku 3 – 6 mesiacov, vo veku 12 mesiacov je ochorenie plne rozvinuté s generalizovanou formou degenerácie sietnice. U jazvečíkov klinická a morfologická charakteristika dyslázie čapíkov a tyčiniek sa plne vyskytuje vo veku 6 mesiacov, pozadie má granulomatózny výzor s typickou hyperrflexivitou v oblasti tapetálne časti sietnice. ERG zmeny sú identifikovateľné vo veku šiestich týždňov. Genetické výskumy, ktoré boli vykonané Animal Health Trust, lokalizovali DNA mutáciu u dlhosrstého a hladkosrstého malého jazvečíka, ako aj u anglického špringer španiela. Typ dedičnosti u tohto ochorenia je autozomálne recesívny. 14,27,29

Dysplázia tyčiniek, typická pre plemeno nórskeho elkhounda patrí k súboru PRA ochorení s včasnou degeneráciou fotoreceptorov. Postihnutí jedinci majú príznaky nočnej slepoty vo veku šiestich mesiacov a úplne stratia zrak vo veku 3 – 5 rokov. Oftalmoskopický nález je lokalizovaný v pigmentovej – tapetálnej časti sietnice s charakteristickou zmenou zafarbenia do hneda, pričom nepigmentová – netapetálna časť sietnice stráca pigment. ERG vyšetrenie identifikuje zmeny už vo veku 6 týždňov – odpoveď tyčiniek na stimuláciu svetlom je negatívna. Morfologické zmeny sú pozorovateľné od obdobia 12 týždňov s typicky krátkymi a chaoticky usporiadanými segmentmi tyčiniek. K úplnej atrofii sietnice dochádza až vo veku 6 – tich rokov.

Včasná degenerácia sietnice je ďalším recesívne dedičným ochorením u plemena nórsky elkhound. Patologický proces je viazaný na abnormalitu v metabolizme cyklického nukleotidu sietnice a mutáciu génu PDE6B. Tento defektný gén je viazaný na chromozóm 27. Postihnutí psi prejavujú prvé príznaky straty zraku už vo veku 6 – tich týždňov s úplnou slepotou vo veku 12 – 18 mesiacov. Na základe oftalmoskopického vyšetrenie prvé zmeny identifikujem vo veku 6 – tich mesiacov s charakteristickým nálezom atrofických zmien pozadia. Z morfologického hľadiska sú pozorované zmeny na vnútorných a vonkajších segmentoch tyčiniek, ktoré majú nepravidelná tvar. S progresiou ochorenia sa počet tyčiniek a čapíkov znižuje tak vo vnútornej, ako aj vonkajšej časti sietnice.

Dysplázia fotoreceptorov je posledným typov včasnej degenerácie sietnice patriacej do skupiny PRA ochorení. Ochorenie sa vyskytuje len zriedkavo a postihuje plemeno malý bradáč. Atypická na tomto ochorení je jeho pomalá progresia s počiatočnými, len veľmi delikátnymi zmenami na očnom pozadí. Postihnuté jedince trpia nočnou slepotou, po ktorej nasleduje progresívna strata videnia. Oftalmoskopickým vyšetrením sú identifikované degeneratívne zmeny na cievach a disku očného nervu, ako aj hyperreflexia. Tieto klinické zmeny sú však identifikované až vo veku 2 – 5 rokov, pričom ERG zmeny sú diagnostikované podstatne skôr, v rannom veku zvieraťa.

Neskorý výskyt degenerácie sietnice

K neskorému typu degenerácie sietnice patrí:

  1. progresívna dysplázia fotoreceptotov – prcd
  2. na X – chromozóm viazaná PRA
  3. dominantná forma PRA
  4. PRA u ostatných plemien (diagnostikovaná, ale bez špecifikácie)

Klasický typ PRA je pomenovaný ako progresívna dysplázia fotoreceptorov – tyčiniek a čapíkov – prcd , u ktorej bol dokázaný autozomálne recesívny model dedičnosti. Firma Optigen (www.optigen.com) už v roku 2005 podala informáciu o identifikácii génu, ktorý spôsobuje prcd. Na základe ich štúdie bolo potvrdené, že táto genetická mutácia sa vyskytuje u týchto plemien: austrálsky dobytkársky pes, austrálsky ovčiarsky pes, americký eskimo pes, čínsky chocholatý pes, fínsky lapphound, maďarský kuvač, karelský medvedí pes, malý pudel, trpasličí pudel, portugalský a španielsky vodný pes, retríverov, špringer a kokeršpanielov, švédskeho lapphounda a yorkšírskeho teriéra. 16,29

Prvým klinickým príznakom daného ochorenia je nočná slepota, ktorá sa začne prejavovať vo veku 3 – 5 rokov. Jedným z hlavných problémov včasnej diagnostiky je skutočnosť, že psy strácajú zrak postupne a tento hendikep si kompenzujú čuchom. Tak dochádza k tomu, že v známom prostredí sa vedia natoľko dobre orientovať, že majiteľ si ani nevšimne problémy s orientáciou psa. Po strate nočného videnia – po odumretí tyčiniek sa u psa začnú prejavovať aj problémy s orientáciou počas dňa. Úplnou slepotou sú postihnutí psy vo veku 5 – 7 rokov. Toto ochorenie je často sprevádzané kataraktou. 17

Oftalmoskopicky sú zmeny na pozadí závislé od štádia, v ktorom je pacient prvý krát prezentovaný na oftalmologické vyšetrenie. V počiatočnom štádiu dochádza k zmenám v zafarbení nepigmentovej časti pozadia na sivú; s nastupujúcou progresiou ochorenia sú postihnuté aj cievy, ktoré postupne zanikajú. V oblasti pigmentovej časti sietnice sa objavuje hyperreflektivita, ktorá je lokalizovaná najmä v strednej a periférnej časti sietnice. V neskoršom štádiu rozvoja ochorenia je disk očného nervu atrofovaný. U postihnutých jedincov sa svetelnou mikroskopiou dajú identifikovať zmeny na fotoreceptoroch už vo veku 14 týždňov. Čapíky sú v tomto období bez zmien.

Na základe zmien, ktoré prebiehajú v sietnici rozdeľujeme prcd do troch štádií:

  1. včasné štádium ochorenia
  2. štádium degenerácie
  3. štádium atrofie

Pokiaľ v prvom štádiu sú klinické a oftalmoskopické prejavy ochorenia minimálne, pri ERG je možné zaznamenať charakteristické zmeny, prejavujúce sa zníženou reakciou tyčiniek a čapíkov.

V štádiu degenerácie je typická nočná slepota, oftalmoskopicky diagnostikujeme reflexiu očného pozadia, čiastočné ztenšenie ciev sietnice a presun pigmentu na proximálnu časť sietnice.

Štádium atrofie sa klinicky prejavuje nočnou aj dennou slepotou, oftalmoskopicky je sietnica silne hyperreflexívna, výrazná je atenuácia ciev sietnice a hlava očného nervu je atrofovaná.

PRA viazaná na X – chromozóm
Táto forma PRA bola popísaná u plemena sibírsky husky, pričom ochorenie je viazané na X – chromozóm. Klinické príznaky pri tomto ochorení sú charakteristické degeneráciou sietnice s počiatočnou nočnou slepotou a včasnými zmenami na sietnici prejavujúcimi sa vo veku 2 – 4 rokov. ERG vyšetrenie poukazuje na zníženú funkciu tyčiniek, čo nasvedčuje progresívnej degenerácii tyčiniek postihujúcej aj iné plemená psov. Suky, ktoré sú nosičmi mutácie postihnutého génu vykazovali pri morfologickom vyšetrení výraznú redukciu fotoreceptorov ako aj mnohopočetné ložiská s kompletnou stratou buniek . Toto ochorenie sa vyskytuje v dvoch mutáciách, s prvou sa stretávame u plemena samojed a sibírsky husky a označuje sa ako XLPRA1, pričom XLPRA2 bola identifikovaná u krížencov. Pri XLPRA1 sa zmeny na ERG prejavia už v období 6 mesiacov veku zvieraťa a sú charakteristické tým, že tyčinky odumierajú skôr ako čapíky čo vedie k zmenám na sietnici, ktoré nazývame „konečné štádium“ ochorenia sietnice. Táto zmena je plne rozvinutá vo veku štyroch rokov. Druhý typ mutácie – XLPRA2 sa prejavuje u postihnutých psov abnormalitami fotoreceptorov pri ERG vyšetrení už od veku šiestich týždňov. Konečné štádium ochorenia s úplnou degeneráciou sietnice sa pri XLPRA2 mutácii vyskytuje vo veku dvoch rokov. Pre XLPRA1 je k dispozícii genetický test .

Dominantná forma PRA
Táto forma ochorenia je špecifická u molosovitých psov – bullmastif a anglický mastif. Defektný gén zodpovedný za danú mutáciu má označenie T4R. U daného ochorenia sa jedná o jednoduchú kópiu zmutovaného génu spôsobujúceho ochorenie. Pri klinickom vyšetrení sa u postihnutých jedincov zisťuje rôzna veľkosť a lokalizácia degenerácie sietnice prejavujúcej sa jej ztenšením v centrálnej časti pozadia a to už vo veku 6 mesiacov. Charakteristickým znakom ochorenia je, že pokročilá degenerácia sietnice sa diagnostikuje pomerne neskoro a to až vo veku 4,5 – 11 rokov. Dominantná forma PRA je len veľmi ťažko diferencovaná od ostatných foriem degenerácií sietnice u psov, jej klinický obraz je veľmi podobný s ochorením sietnice u ľudí, pri ktorom dochádza k mutáciám rodopsínu. U oboch, ľudí aj psov sú prítomné poruchy v adaptácii na tmu, fotoreceptory sú poškodené a okrem iného u ľudí je prítomný pigmentový zápal sietnice. Dominantná forma PRA u spomínaných plemien podlieha genetickému testovaniu.20,21,23,27,28,29

Poslednú skupiny dedičných očných ochorení sietnice označujeme názvom generalizované retinopatie. Táto skupina ochorení zahrňuje včasnú retinopatiu, degeneráciu čapíkov, neklasifikovanú degeneráciu fotoreceptorov, centrálnu progresívnu atrofiu sietnice, dedičnú lipidovú dystrofiu sietnice, neuronálnu ceroidnú lipofuscinózu, ochorenie súvisiace s ukladaním mukopolysacharidov a dedičná degenerácia v tapetálnej časti sietnice. 14,29,30

Záver

Vyšetrenie mladých psov na dedičné očné ochorenia nadobúda v súčasnosti čoraz viac na dôležitosti a to najmä z dôvodov väčšej mobility chovateľov, ich záujme o získanie kvalitného genetického materiálu nielen z okolitých, ale aj zo vzdialenejších krajín a tiež aj kontinentov. Úlohou veterinárneho lekára, špecialistu z oblasti oftalmológie je podať chovateľovi a majiteľovi informácie o výskyte dedičných očných ochorení u jednotlivých plemien psov, ako aj o možnostiach ich diagnostiky a to nielen klinickým vyšetrením, ale aj genetickými testami. Snahou chovateľov, majiteľov, veterinárnych lekárov, nevynímajúc dôležitú úlohu chovateľských klubov, by malo byť ozdravenie chovov od dedičných očných ochorení a zabránenie ich rozšíreniu vhodnou plemenitbou s kvalitným geneticky čistým materiálom.

Literatúra

  1. Ackerman L. (2005): Genetics Principles. Online Proceedings of the 30th World Congress of the World Small Animal Association, 2005, May 11-14, Mexico City, Mexico. http://www.vin.com/proceedings/Proceedings
  2. American College of Veterinary Ophtalmologists (ACVO) Genetics Committee (1992): Labrador Retriever. In: ACVO Genetics Committee (ed.): Ocular Disorders Proven or Suspected to be Hereditary in Dogs. New York, 181-185.
  3. Aguirre G., Holle D., Yu-Speight A. (2004): A re-examination of the mode of inheritance of posterior cortical cataracts in Labrador and Golden Retrievers: abstract. Proceeding of American College of Veterinary Ophthalmologists 35th Annual Conference, 2004, Washington D.C., USA, 25.
  4. Barnett K.C., Sansom J., Heinrich C. (2002): Canine Ophthalmology. An Atlas and Text. W.B. Saunders, Philadelphia, 213 pp.
  5. Bedford P.G.C. (2003): Hereditary Cataract: Its Diagnosis. Online Proceedings of the 28th World Congress of the World Small Animal Veterinary Association, 2003, October 24-27, Bangkok, Thailand. http://www.vin.com/proceedings/Proceedings
  6. Bedford P.G.C (2004): Retinopathies – Old and New. Online Proceedings of the 29th World Congress of the World Small Animal Veterinary Association, 2004, October 6-9, Rhodes, Greece. http://www.vin.com/proceedings/Proceedings
  7. Bedford P. (2006a): Hereditary Retinal Diseases. Online Proceedings of the 31st World Congress of the World Small Animal Veterinary Association, 2006, October 11-14, Prague, Czech Republic. http://www.vin.com/proceedings/Proceedings
  8. Bedford P. (2006b): Schemes for Hereditary Eye diseases – Part 1. Online Proceedings of the 31st World Congress of the World Small Animal Veterinary Association, 2006, October 11-14, Prague, Czech Republic. http://www.vin.com/proceedings/Proceeding
  9. Beranek J. (2006): Schemes for Hereditary Eye diseases – Part 2. Hereditary Eye Diseases and Current Situation in Czech Republic. Online Proceedings of the 31st World Congress of the World Small Animal Veterinary Association, 2006, October 11-14, Prague, Czech Republic. http://www.vin.com/proceedings/Proceedings
  10. Bjerkas E. (2006a): Hereditary Cataracts. Online Proceedings of the 31st World Congress of the World Small Animal Veterinary Association, 2006, October 11-14, Prague, Czech Republic. http://www.vin.com/proceedings/Proceedings
  11. Carrig C.B., Sponenberg D.P., Schmidt G.M., Tvedten H.W. (1988): Inheritance of associated ocular and skeletal dysplasia in Labrador Retrievers. Journal of the American Veterinary Medical Association, 193 (10), 1269-1272.
  12. Corcoran K.A., Koch S.A. (1993): Uveal cysts in dogs: 28 cases (1989-1991). Journal of the American Veterinary Medical Association, 203 (4), 545-546.
  13. De Geyer G., Raymond-Letron I., Boevé M.H. (2005): Pupillary membrane associated with multiple anterior segment dysgenesis in Flat-Coated Retrievers: abstract No. 36. European College of Veterinary Ophthalmologists and European Society of Veterinary Ophthalmology, Oporto, Portugal, 15-19 June 2005. Veterinary Ophthalmology, 8 (6), 427-436.
  14. Gelatt K.N. (2007): Veterinary Ophthalmology. 4th ed. Blackwell Publishing, Oxford, 1672 pp.
  15. Gelatt K.N. et al. (2003): Cataracts in the Bichon Frise. Veterinary Ophthalmology, 6 (1), 3-9.
  16. Gentlini F., Rovesti G.L., Turba M.E. (2009): Real-time detection of the station responsible for progressive rod-cone degeneration in Labrador Retriever dogs using locked nucleic acid TaqMan probes. Journal of Veterinary Diagnostic Investigation, 21(5), 689-692.
  17. Giger U. (2003): Hereditary and Genetic Diseases. Modern Diagnostics for Hereditary Disorders in Dogs and Cats. Online Proceedings of the 28th World Congress of the World Small Animal Veterinary Association, 2003, October 24-27, Bangkok, Thailand. http://www.vin.com/proceedings/Proceedings.
  18. Grahn B.H., Storey E.S., McMillan C. (2004): Inherited retinal dysplasia and persistent hyperplastic primary vitreous in Miniature Schnauzer dogs. Veterinary Ophthalmology, 7 (3), 151-158.
  19. Holle D.M., Stankovics M.E., Sarna C.S., Aguirre G.D. (1999): The geographic form of retinal dysplasia in dog is not always a congenital abnormality. Veterinary Ophthalmology, 2, 61-66.
  20. Indrebo A. (2006): Healthy Dog Breeding – The Value of Breeding Programmes. Online Proceedings of the 31st World Congress of the World Small Animal Veterinary Association, 2006, October 11-14, Prague, Czech Republic. http://www.vin.com/proceedings/Proceedings.
  21. Indrebo A. (2008): Animal welfare in modern dog breeding. Acta Veterinaria Scandinavica, 50, Suppl. 1, S6.
  22. Kraijer-Huver I.M., Gubbels E.J., Scholten J., Djajadiningrat-Laanen S.C., Boevé M.H., Stades F.C. (2008): Characterization and prevalence of cataracts in Labrador Retrievers in The Netherlands. American Journal of Veterinary Research, 69 (10), 1336-1340.
  23. Leppänen M., Saloniemi H. (1998): Screening and controlling canine inherited ocular diseases in Finland: epidemiological, economical and health promotional aspect. Veterinary Ophthalmology, 1, 203-210.
  24. Mellersh C.S., Pettitt L., Forman O.P., Vaudin M., Barnett K.C. (2006): Identification of mutations in HSF4 in dogs of three different breeds with hereditary cataracts. Veterinary Ophthalmology, 9 (5), 369-378.
  25. Mihalova M, Trbolova A (2010): Survey of inherited eye diseases in labrador retriever breed in Slovakia Veterinary Ophthalmology, Vol. 13, 5: 361
  26. Montiani-Ferreira F., Cardoso F.F., Petersen-Jones S. (2004): Basic concepts in statistics for veterinary ophthalmologists. Veterinary Ophthalmology, 7 (2), 79-85.
  27. Narfstrom K. (2007): Early Onset Hereditary Retinal Disease. Proceedings of the International Veterinary Ophthalmology Meeting, Genova, 63-74.
  28. Petersen-Jones S. (2001): Current DNA-based tests for hereditary eye disease: editorial. Veterinary Ophthalmology, 4 (4), 233-236.
  29. Rubin L. F. (1989): Labrador Retriever. In: Rubin L.F. (ed.): Inherited Eye Diseases in Purebred Dogs. Williams&Wilkins, Baltimore, 182-193.
  30. Sampson J. (2005): The Geneticist’s View on Dog Breeding. How can Improved Health be Achieved? The FECAVA Syposium 2004. European Journal of Companion Animal Practice, 15 (1), 26-29.
  31. Sidjanin D.J., McElwee J., Miller B., Aguirre G.D. (2005): Cloning of canine galactokinase (GALK1) and evaluation as a candidate gene for hereditary cataracts in Labrador Retrievers. Animal Genetics, 36 (3), 265-266.
  32. Trbolova A, Mihalova M. (2011): Survey of hereditary eye diseases in purebred dogs in Slovakia (2006 – 2010); Veterinary Ophthalmology, Vol 14, Number 4,: 283
  33. Wallace M.R., MacKay E.O., Gelatt K.N., Andrew S.E. (2005): Inheritance of cataract in the Bichon Frise. Veterinary Ophthalmology, 8 (3), 203-205.
Oci-Vet © 2020 by 8Siblings & Barbora Kopnická
TOP